Kapitola jedenásta
6. 1. 2011
Ruky mal nádherné,síce na niektorých miestach žilnaté.
Obliekol si tričko.Trochu si prehrabol mokré vlasy a otočil sa mojím smerom.Ja som od dverí odskočila akoby ma zasiahol šíp(možno tak Amorov).Potichu som privrela a bleskurýchlo som si vyzliekla šaty a obliekla sa do suchých teplákov a trička.Až teraz som si uvedomila,že začína svytať.
Niekto zaklopal na dvere.
,,Áno?"
,,Sara,v kúpeľni vedľa vane mám položené nohavice.POdala by si mi ich?"
,,Jasné,počkaj chvíľku,dobre?" vzala som nohavice,posledný krát nasala ich nádhernú vôňu,otvorila dvere a podala mu ich.
,,Nech sa páči" vystrčila som len ruku
,,Ďakujem" vzal ich
,,Nemáš začo."
,,Aj tak ti ďakujem."
,,Musíš sa hádať?" môj ,,prísny" hlas ho len rozosmial
,,Ja sa nehádam...len provokujem." neprestal sa smiať
,,To vidím..teda počujem.No už choď!"
,,Tak ahoj"
,,Michael počkaj!"
,,Čo sa deje?" spýtal sa vyľakane
,,Keď sa prezlečieš..odvezieš ma domov?"
,,V poriadku a neď..."
,,Ďakujem!" ja som bola rýchlejšia 
Zavrela som dvere.Mala som v pláne učesať si vlasy,ale nenašla som žiaden hrebeň či kefu.Chcela som sa spýtať Michaela,ale prišlo mi trápne stále vykrikovať...nechala som to radšej tak.
Neviem prečo a ako,ale podarilo sa mi otvoriť malú bielu skrinku nad umývadlom.
Videla som zubnú kefku,pastu na zuby s nejakou príchuťou (takže v tom bol ten fígel!),ústnu vodu,hrebeň,ktorý som však nepoužila a...
,,Čo to je?" vybrala som zo skrinky malú bielu nádobku
Otvorila som ju.Bola v nej biela mastička,ktorá fakt čudne páchla.
Prečítala som si nápis...stálo tam : ,,Hojivá masť na popáleniny tretieho stupňa"
Preboha!Čo keď sa mu niečo stalo?Ale veď som si nič nevšimla...tak prečo to používa?Prečo mi o tom nepovedal?Počkať...nemal dôvod mi o tom hovoriť...Určite mu to nieje príjemné...zdôverovať sa niekomu o svojich telesných problémoch.
Nádobku som zavrela a odložila na miesto.
,,Je čas ísť domov!" povedala som si a otvorila dvere,no čakal ma ten najhorší pohľad...
,,Michel,nie!"
,,Sarah!!" začula som kdesy v neskutočnej diaľke hlas...
--------------------------------------------------------------------------------
Pomaly som rozlepila oči.Slnečné lúče prenikali dnu zamrežovaným oknom.
,,Kde to som?" nikto mi však neodpovedal
Bola som v nejakej bielej izbe napojená hádam na tucet hadičiek,ktoré mi trčali z každej časti tela.Počkať...veď ja som v nemocnici!Ale prečo? Čo sa stalo??
,,Mami!Mamička!" otvorili sa dvere a ja som uvidela svojho syna.
,,Sam,miláčik,poď sem!" okamžite vyskočil na posteľ a stískal ma.Každé prudké pohyby ma veľmi boleli.
,,Au,miláčik,trošku jemnejšie.Mamičku bolí bruško,vieš?"
,,Prepáč."
,,Chrobáčik,to nič.Nič sa nestalo...daj mi pusinu"
,,A ja nedostanem?"
Ten hlas.Dúfala som,že ho budem znovu počuť.Dúfala som,že to nebol iba hlúpy a bezvýznamný sen.Stál tam.úsmev mu hral na perách tú najkrajšiu pieseň zo všetkých.
,,Nebol to sen..." moje oči stále hľadeli do jeho očí
,,O akom sne to hovoríš??" pristúpil bližšie
,,Snívalo sa mi...teda vlastne nesnívalo.." počkať,ale čo mal znamenať ten pohľad an Michaela ako postupne vypije tri fľašky..propofolu?Zrejme nič..veď pri takomto množstve by tu už asi nestál...
,,Čo?Čo sa ti snívalo?"
,,Nič,len hlúposti." pokúšala som sa zakryť
,,Dobre." zjavne to zabralo
,,A čo sa vlastne stalo?"
,,Ty sa nepamätáš?Neviem síce čo ťa to napadlo,ale..."
,,Počkaj,na niečo si spomínam.Mala som na prste nejakú bielu vec...začala som kašľať.Viac už nič."
,,Tá biela vec bola pasta na zuby.Bola jahodová.Neviem,čo ťa napadlo ziesť ju..veď si na jahody alergická!" karhal ma
,,Ja?Alergická?Na jahody?Veď mi z nich nikdy nič nebolo..."
,,Ty si o tom nevedela?" zatváril sa začudovane
,,Nie...síce je pravda,že som ich už dosť dlho nejedla."
,,No vidíš."
,,A to je všetko?"
,,Nie..pri tom ako si kašľala sa ti šmyklo a udrela si si hlavu o umývadlo.Našiel som ťa na zemy ležať...strašne som sa bál."
,,Michael,ďakujem ti.Ty si poklad!" vlepila som m ten najkrajší bozk.
,,Dnes by ťa mali pustiť domov." povedal radostne
,,Už dnes?A tie hadičky čo?Prečo ich je tak veľa?"
,,Keďže si sa odvtedy neprebrala,dali ti infúzie.Ďalšie sú na to,aby ti zmiernili opuch a tieto aby...no veď vieš." ukázal na moje ,,medzinožie".
,,To aby si mohla cikať kedy chceš!" zapojil sa do rozhovoru Sam.Strašne sme sa smiali.
,,Ľúbim ťa Sam!" pobozkala som ho.
Sam je môj anjelik.Bez neho si už život ani neviem predstaviť.
,,Aj ja teba mami!" on mi boštek opätoval
,,A teba láska..milujem." tiež som mu venovala malý a nežný bozk
,,Aj ja teba,ale s tým rozdielom,že ticíckrát viac!" usmial sa
,,Pán Jackson..mali by ste už ísť.Zajtra už bude doma?" vstúpil do rozhovoru doktor,ktorý si prezeral všetky prístroje.
,,Áno,ale prečo až zajtra? Vraveli ste predsa......"
,,Vravel som,že ju pustíme zajtra.Možno ste zle počuli..."
,,Je to možné...dobre tak ahoj...Poď Sam." dal mi pusu na čelo a chytil Sama za ruku.
Počkať!A Sam bude kde?" spýtala som sa prehnane vyľakane.
,,Predsa u mňa." Michael sa zatváril čudne.
,,Ach..prepáč...nechcela som...Ahojte."
,,Ahoj mami."
MICHAEL
,,Sam,teraz pôjdeme ku mne domov.Najeme sa,pozrieme nejakú rozprávku a ak sa ti u mňa zapáči,môžeš u mňa aj prespať,súhlasíš?" spýtal som sa ho hne´d ako sme nasadli do auta.
,,To by si pre mňa urobil?" očká mu žiarili ako dve malé hviezdičky
,,Áno,urobil.. veľmi rád syn..."zahryzol som si do jazyka skôr ako som to stihol vysloviť.Malý na mňa chvýľu pozeral ako na ducha,no potom ma silno objal.
,,Chceš byť mojím ockom?" spýtal sa a mňa to dosť prekvapilo
,,Chcel by som mať syna ako si ty..áno chcel by som sa stať tvojím novým ockom"
,,Zajtra sa s maminou za seba vydáte!" povedal rozhodne
,,Sam,to nejde."
,,Prečo nie?"
,,Koľko sa s mamičkou poznáme?"
,,Asi štyri dni..."
,,No vidíš..myslíš si,že sa ľudia berú po štyroch dňoch?"
,,Aha,to asi nie." úsmev sa mu vytratil z tváre a pohľad mu padol k zemy
,,Tak pozajtra!"skríkol zrazu plná nadšenia
,,Sam.."
,,Čo je zase?"
,,My s mamičkou sa raz určite zoberieme.Len tomu daj čas,prosím.Budem sa snažiť,aby ti somnou bolo dobre a a by sme sa zabávali...ok?" ukazovákom som mu zdvyhol bradu a usmial sa
,,OK!"
Zavrela som dvere.Mala som v pláne učesať si vlasy,ale nenašla som žiaden hrebeň či kefu.Chcela som sa spýtať Michaela,ale prišlo mi trápne stále vykrikovať...nechala som to radšej tak.
Neviem prečo a ako,ale podarilo sa mi otvoriť malú bielu skrinku nad umývadlom.
Videla som zubnú kefku,pastu na zuby s nejakou príchuťou (takže v tom bol ten fígel!),ústnu vodu,hrebeň,ktorý som však nepoužila a...
,,Čo to je?" vybrala som zo skrinky malú bielu nádobku
Otvorila som ju.Bola v nej biela mastička,ktorá fakt čudne páchla.
Prečítala som si nápis...stálo tam : ,,Hojivá masť na popáleniny tretieho stupňa"
Preboha!Čo keď sa mu niečo stalo?Ale veď som si nič nevšimla...tak prečo to používa?Prečo mi o tom nepovedal?Počkať...nemal dôvod mi o tom hovoriť...Určite mu to nieje príjemné...zdôverovať sa niekomu o svojich telesných problémoch.
Nádobku som zavrela a odložila na miesto.
,,Je čas ísť domov!" povedala som si a otvorila dvere,no čakal ma ten najhorší pohľad...
,,Michel,nie!"
,,Sarah!!" začula som kdesy v neskutočnej diaľke hlas...
--------------------------------------------------------------------------------
Pomaly som rozlepila oči.Slnečné lúče prenikali dnu zamrežovaným oknom.
,,Kde to som?" nikto mi však neodpovedal
Bola som v nejakej bielej izbe napojená hádam na tucet hadičiek,ktoré mi trčali z každej časti tela.Počkať...veď ja som v nemocnici!Ale prečo? Čo sa stalo??
,,Mami!Mamička!" otvorili sa dvere a ja som uvidela svojho syna.
,,Sam,miláčik,poď sem!" okamžite vyskočil na posteľ a stískal ma.Každé prudké pohyby ma veľmi boleli.
,,Au,miláčik,trošku jemnejšie.Mamičku bolí bruško,vieš?"
,,Prepáč."
,,Chrobáčik,to nič.Nič sa nestalo...daj mi pusinu"
,,A ja nedostanem?"
Ten hlas.Dúfala som,že ho budem znovu počuť.Dúfala som,že to nebol iba hlúpy a bezvýznamný sen.Stál tam.úsmev mu hral na perách tú najkrajšiu pieseň zo všetkých.
,,Nebol to sen..." moje oči stále hľadeli do jeho očí
,,O akom sne to hovoríš??" pristúpil bližšie
,,Snívalo sa mi...teda vlastne nesnívalo.." počkať,ale čo mal znamenať ten pohľad an Michaela ako postupne vypije tri fľašky..propofolu?Zrejme nič..veď pri takomto množstve by tu už asi nestál...
,,Čo?Čo sa ti snívalo?"
,,Nič,len hlúposti." pokúšala som sa zakryť
,,Dobre." zjavne to zabralo
,,A čo sa vlastne stalo?"
,,Ty sa nepamätáš?Neviem síce čo ťa to napadlo,ale..."
,,Počkaj,na niečo si spomínam.Mala som na prste nejakú bielu vec...začala som kašľať.Viac už nič."
,,Tá biela vec bola pasta na zuby.Bola jahodová.Neviem,čo ťa napadlo ziesť ju..veď si na jahody alergická!" karhal ma
,,Ja?Alergická?Na jahody?Veď mi z nich nikdy nič nebolo..."
,,Ty si o tom nevedela?" zatváril sa začudovane
,,Nie...síce je pravda,že som ich už dosť dlho nejedla."
,,No vidíš."
,,A to je všetko?"
,,Nie..pri tom ako si kašľala sa ti šmyklo a udrela si si hlavu o umývadlo.Našiel som ťa na zemy ležať...strašne som sa bál."
,,Michael,ďakujem ti.Ty si poklad!" vlepila som m ten najkrajší bozk.
,,Dnes by ťa mali pustiť domov." povedal radostne
,,Už dnes?A tie hadičky čo?Prečo ich je tak veľa?"
,,Keďže si sa odvtedy neprebrala,dali ti infúzie.Ďalšie sú na to,aby ti zmiernili opuch a tieto aby...no veď vieš." ukázal na moje ,,medzinožie".
,,To aby si mohla cikať kedy chceš!" zapojil sa do rozhovoru Sam.Strašne sme sa smiali.
,,Ľúbim ťa Sam!" pobozkala som ho.
Sam je môj anjelik.Bez neho si už život ani neviem predstaviť.
,,Aj ja teba mami!" on mi boštek opätoval
,,A teba láska..milujem." tiež som mu venovala malý a nežný bozk
,,Aj ja teba,ale s tým rozdielom,že ticíckrát viac!" usmial sa
,,Pán Jackson..mali by ste už ísť.Zajtra už bude doma?" vstúpil do rozhovoru doktor,ktorý si prezeral všetky prístroje.
,,Áno,ale prečo až zajtra? Vraveli ste predsa......"
,,Vravel som,že ju pustíme zajtra.Možno ste zle počuli..."
,,Je to možné...dobre tak ahoj...Poď Sam." dal mi pusu na čelo a chytil Sama za ruku.
Počkať!A Sam bude kde?" spýtala som sa prehnane vyľakane.
,,Predsa u mňa." Michael sa zatváril čudne.
,,Ach..prepáč...nechcela som...Ahojte."
,,Ahoj mami."
MICHAEL
,,Sam,teraz pôjdeme ku mne domov.Najeme sa,pozrieme nejakú rozprávku a ak sa ti u mňa zapáči,môžeš u mňa aj prespať,súhlasíš?" spýtal som sa ho hne´d ako sme nasadli do auta.
,,To by si pre mňa urobil?" očká mu žiarili ako dve malé hviezdičky
,,Áno,urobil.. veľmi rád syn..."zahryzol som si do jazyka skôr ako som to stihol vysloviť.Malý na mňa chvýľu pozeral ako na ducha,no potom ma silno objal.
,,Chceš byť mojím ockom?" spýtal sa a mňa to dosť prekvapilo
,,Chcel by som mať syna ako si ty..áno chcel by som sa stať tvojím novým ockom"
,,Zajtra sa s maminou za seba vydáte!" povedal rozhodne
,,Sam,to nejde."
,,Prečo nie?"
,,Koľko sa s mamičkou poznáme?"
,,Asi štyri dni..."
,,No vidíš..myslíš si,že sa ľudia berú po štyroch dňoch?"
,,Aha,to asi nie." úsmev sa mu vytratil z tváre a pohľad mu padol k zemy
,,Tak pozajtra!"skríkol zrazu plná nadšenia
,,Sam.."
,,Čo je zase?"
,,My s mamičkou sa raz určite zoberieme.Len tomu daj čas,prosím.Budem sa snažiť,aby ti somnou bolo dobre a a by sme sa zabávali...ok?" ukazovákom som mu zdvyhol bradu a usmial sa
,,OK!"
Komentáre
Prehľad komentárov
Iwúúš na zemy?? nie náhodou na zemi :D :D
Ivka!
(Katra, 24. 2. 2011 0:05)Si mi nedala vedieť že nová kapitola a potom sa sťažuješ že nemáš koment.idem čítať dalšiu kapitolku :)krásneeee
:((((... :)))
(sofi8888, 30. 1. 2011 23:05)koniec pekny..zaciatok tocha smutny ale to je na tom super :)
=!!!
(lucy, 21. 7. 2011 19:50)