Choď na obsah
Choď na menu
Kapitola deviata
7. 8. 2010
,,Michael?Kde máš toaletu, prosím?" povedala som hlasnejším hlasom.Keď sa neozýval a ja som mala žalúdok na krajíčku, vpálila som do izby. Uvidela som Michaelov vystrašený výraz a keď som sa zadívala nižšie zistila som, že nemá tričko ani nohavice...Našťastie bielo-čierne trenky zakrili, čo mali.Znova ma naplo.
,,Prepáč." chytila som si ústa aby obsach žalúdka nevyšplechol von
,,Druhé dvere z ľava." vypadlo z neho a ja som sa rýchlosťou blesku vydala na záchod
,,Do neho sa vchádzalo dvomi dvermi a (to by som samozrejme nebola ja) tie druhé dvere som si nevšimla pretože som ani nezasvietila svetlo a napárala som do nich hlavou.Hrčou som sa veľmi nezapodievala.Otvorila som už konečne všetky blbé dvere ktoré tam boli a kľakla si nad záchod.Ďalej to už asi opisovať nemusím-každý si vie domyslieť, čo sa dialo.
,,Sari?" začula som za dverami jemný Michaelov hlások
,,Bléé." bola moja nechcená odpoveď
,,Sara, si v poriadku?"
,,Michael, hneď prídem a vysvetlím ti to." povedala som a zacítila miernu úľavu a ústup bolesti.
,,Dobre, počkám ťa na chodbe." akonáhle som počula buchot dverí postavila som sa a podišla k umývadlu. Vypláchla som si ústa a umyla ruky.Do zrkadla som sa radšej ani nepozrela.Jednak preto,lebo by som dostala infarkt a druhá vec...aj tak yb som tam nič nevidela keďže nebolo zažnuté svetlo.
,,Tak Sarah Meyer, teraz si pekne rozmysli, čo mu povieš." povedala som si potichu do tmy.Začala som rozmýšľať. ,Mám mu povedať pravdu alebo si mám niečo vymyslieť?A vlastne..načo si budem vymýšľať?Veď je to úplne normálna a bežná vec.Poviem mu pravdu.´
Rozhodnutá som podišla k dverám. Otvorila som prvé i druhé a vykročila von. Akonáhle moje oči uvideli svetlo, zazrela som i Michaela opierajúceho sa o mosadzné zábradlie schodiska.Odkašľala som si.Bleskovo otočil hlavu smerom ku mne a vykročil.
,,Čo sa deje?" jeho vystrašený výraz mi pripadal veľmi roztomilý a nežný.
,,Ehm..Nesadneme si?"navrhla som potichu
,,Je to potrebné?" zhrozil sa ešte viac
,,Až tak zasa nie, ale bude sa mi lepšie rozprávať."
,,Dobre teda.Poď do mojej izby." chytil ma za ruku mala som pocit, že najjemnejšie ako sa dalo.
Mlčky sme kráčali ruka v ruke k izbe. Michael otvoril dvere a povedal.
,,Nech sa páči, dáma má prednosť."naznačil mi rukou aby som vošla.Ja som to s radosťou prijala. Michael zataľ zažal svetlo. Náhle mi do nosa udrel závan nádherného parfému.Voňala ním celá izba.Nesmierne veľký priestor zapĺňalo mnoho vecí.Biela posteľ, ktorá ladila s komodou i nočným stolíkom mi pripadala priam kráľovská. ,Presne pre Michaela.´ pomyslela som si v duchu.Mnoho obrazov, čo viselo na stenách bolo krásnych. Väčšinou boli zladené do velasých farieb ako je biela, krémová, bledohnedá i bledožltá.Boli tam ale aj kresby od detí.Na jednej bol Michael. (teda aspoň som si to myslela...čierne kučeravé vlasy ho prezradili).Stál na veľkej Zemeguli obklopený množstvom malých človiečikov-detí.Detským písmom bolo napísané venovanie: Mychaelovy so srdiecka venúje natalka
.
,,Sadni si na posteľ ak chceš." z prezerania ma opäť vytrhli Michaelove slová.
,,Áno, jasné." posadila som sa.
Posteľ bola mäkká,na môj vkus až príliž.
Obliečky na perinu neboli MickeyMousove ako väčšina ľudí vraví, ale snehovo biele s veľkými bledomodrími obláčikmi.Keď som si uvedomila, že som ticho už hodnú chvíľu, začala som rozprávať.
,,Michael, začnime otázkou...tá znie :vieš, čo je to menštruačný cyklus?" dúfala som , že povie áno.
,,Áno, viem čo to je! Niesom malé..."
,,Dobre,dobre, to bola iba taká kontrolná otázka.Jednoducho povedané, teraz som to dostala, takže mi prišlo dosť zle.Trvá to zväčša sedem dní takže..."
,,Vtej izbe... to ťa naplo zomňa?" spýtal sa Michael a ja som neverila vlastným ušiam.
,,Tak to si povedal teda peknú blbosť." chytila som si ústa
Práve som sa priznala k tomu, že sa mi Michaelovo nahé telo páči...no super!
,,Takže.." začal Michael
,,Áno takže."
,,Aha."
,,No a čo teraz?" spýtala som sa.
,,Ja neviem.Povedz mi niečo o sebe." navrhol
,,Dobre.. am...neviem kde mám začať.
,,Tak sa budem pýtať."
,,Dobre." súhlasila som napokon
,,Koľko máš vlastne rokov?" takto znela prvá otázka
,,Dvadsať.. päť" a takto znela odpoveď
,,Dobre..aký odbor si vyštudovala?"
,,Stredná herectvo a vysoká bola to isté."
MICHAEL
,,Takže herectvo...kde mám ten zápisník?" zavtipkoval som-teda, aspoň som sa o to pokúsil
,,Zazrela som nejaký na stolíku." zasmiala sa Sara
,,Máš ešte nejaké otázky?" tentoraz už prehovorila vážne
,,Smiem sa ťa spýtať..prečo...si so Samkom sama?" bolo mi hlúpe sa to pýtať, ale zo všetkého najviac som zvedavý práve na túto odpoveď, no ona ostala ticho.
,,Tušila som, že sa to spýtaš.."
,,Ak nechceš, nemusíš odpovedať." nechcel som ju nútiť.
Viem aké to je...nevedieť nájsť správne slová na odpoveď.V tom množstve rozhovorov ktoré som už absolvoval bola aspoň jedna ak nie aj viac otázok na ktoré som nenachádzal odpoveď. To ticho ktoré po otázke nasledovalo som nenávidel. Snažil som sa ho vyplniť aspoň citoslovcami ako Ehm alebo Hmm.
,,Nie, to je v poriadku.Určite niesom prvá ani posledná komu sa to sa to stalo." prehovorila rozhodne. Ja som si podoprel hlavu rukou a pozorne počúval.
,,Strávila som noc s človekom o ktorom som si myslela,že taký nieje....no keď sa dozvedel, že čakám dieťatko viac som ho nevidela.Našťastie mi pomáha rodina.Dom v ktorom bývam aj so Samkom...dali mi ho rodičia.Odsťahovali sa do malého bytu len aby mi ho mohli dať.Chceli, aby Sam vyrastal vo väčšom.Každý výkend prídu na návštevu.Doteraz som nedokázala nájsť spôsob, akým by som sa im za všetko dostatočne poďakovala..." mal som pocit, že sa každú chvýľu pustí do nezastaviteľného plaču.Bolo mi to neuveriteľne ľúto.
,,Sara, mrzí ma to.Nedokážem pochopiť,prečo niektorý muži robia také zverstvá.Komu tým pomôžu?"
,,Túto otázku si občas kladiem aj ja."zamyslela sa
,,A vieš na čo vždy prídem?"
Nemo som pokrútil hlavou.
,,Pravdepodobne si len chcú pridať na svojej dôležitosti.To by neboli chlapi!Samozrejme, česť výnimkám." mierne sa na mňa usmiala. V jej úsmeve som zacítil aj miernu neistotu.Azda si len nemyslí,že by som niečo také dokázal urobiť.Keď som začul na okne klepotanie dažďových kvapiek, skrsol vo mne nápad.
,,Prší."povedal som a potmehúcky sa usmial
,,No a?"
,,Čo takto sa trochu uvoľniť a odviazať?" navrhol som
,,To nemyslíš vážne!" už jej začínalo dochádzať
,,Ale áno, myslím.Tak poď!Come together!" chytil som ju za ruku
,,Michael, koho sú tieto šaty?Sú krásne!"ukázala na ružovo-čierne letné šaty položené na druhom konci postele.
,,Kúpil som ich Jenet, ale boli jej malé.Tebe budú určite sedieť ako uliate.Obleč si ich.Počkám ťa pre izbou."
,,Nie, to nejde.Určite boli drahé..a"
,,Neodvrávaj a obleč si ich! snažil som sa to povedať prísne, ako keď otec karhá svoje dieťa, no dlho to nevydržalo a musel som sa začať usmievať.
,,Ďakujem.Tak ma teda počkaj, hneď som hotová."
,,Oukej."povedal som a vykročil ku dverám. No ešte než som chytil kľučku otočil som sa a dal Sare malý boštek na ústa.Potom som hned otvoril dvere a zmizol za nimi.
Na chodbe som sa hral s gombíkom od mojej bielej košele.Milujem tú košeľu.Cítim sa v nej úžasne a to vždy.Neviem prečo,veď je taká istá ako všetky ostatné.Možno preto, že vždy keď ju mám na sebe, zažijem niečo pekné.Začul som otváranie dverí
,,Môžeme." povedala Sarah, ktorá sa celý čas za nimi skrývala.Šaty jej sadli presne ako som povedal.
,,No nevravím?Ako uliate!"
,,Ďakujem." rozpačito sa usmiala.
Po druhý krát som ju chytil za ruku a viedol na terasu. Tam lialo ako z krhli.Ešte za zatvorenými dverami som povedal
,,Milujem dážď!Dá sa pri ňom úžasne..."
,,...rozmýšľať." dokončila za mňa ochotne Sara
,,Ako si vedela, čo chcem povedať?"
,,Neviem, proste ma to napadlo."
,,Ideme na to?" spýtal som sa vzrušene hľadiec do tmy ktorá vonku vládla.
,,Poďme!" takisto vzrušene odpovedala
Otvoril som dvere a rozutekal sa do dažďa.Sarah mi bola n eustále v pätách.Náhle som sa azstavil a rozpažil ruky.Mal som chuť spievať a prvé, čo am napadlo, bola pieseň z môjho nového albumu.Volá sa Man in the mirror.Síce som túto pieseň nenapísal ja, milujem ju rovnako ako ostatné.Je to ako moje adoptované dieťa...už zasa hovorim o deťoch.
,,Začínam s tým mužom v zrkadle
Pýtam sa ho, čo zmenilo jeho pohľad
A žiadna správa by nemala byť jasnejšia."
Pozrel som sa na Saru ktorá pozorne počúvala môj spev.Rozutekal som sa knej,chytil ju pod zadkom a vydvihol do vzduchu.
Túto ženu nenormálne milujem...
Archív
Kalendár
<< |
máj / 2025 |
>> |
Rare Ancient Indian Secret agent Resets Blood Constraints
(Aarohanopype, 8. 10. 2018 6:53)